Nepriamu reč používame vtedy, keď reprodukujeme výroky, ktoré už zazneli, niekto ich už povedal. Vo väčšine prípadov ale niečo musíme zmeniť na tom, čo pôvodne bolo povedané – napríklad slovesný čas, modálne slovesá, časové výrazy, zámená alebo príslovky.
Čo sa týka časov:
Prítomný čas jednoduchý (Present Simple) zmeníme na minulý čas jednoduchý (Past Simple)
Priama reč: I live in a small flat.
Nepriama reč: He said (that) he lived in a small flat.
Minulý čas jednoduchý (Past Simple) na predminulý čas jednoduchý (Past Perfect Simple)
PR: I lived in a small flat.
NR: He said (that) he hadlived in a small flat.
Predminulý čas jednoduchý (Past Perfect Simple) ostane nezmenený!!!
PR: I had lived in a small flat.
NR: He said (that) he had lived in a small flat.
Prítomný čas priebehový (Present Continuous) na minulý čas priebehový (Past Continuous)
PR: I am living in a small flat.
NR: He said (that) he was living in a small flat.
Minulý čas priebehový (Past Continuous) na predminulý čas priebehový (Past Perfect Continuous)
PR: I was living in a small flat.
NR: He said (that) he had been living in a small flat.
Budúci čas (will) na would
PR: I will live in a small flat.
NR: He said (that) he would live in a small flat.
Budúci čas (going to) na was/were going to
PR: I am going to live in a small flat.
NR: He said (that) he was going to live in a small flat.
Predprítomný čas jednoduchý (Present Perfect Simple) na predminulý čas jednoduchý (Past Perfect Simple)
PR: I have lived in a small flat.
NR: He said (that) he had lived in a small flat.
Predprítomný čas priebehový (Present Perfect Continuous) na predminulý čas priebehový (Past Perfect Continuous)
PR: I have been living in a small flat.
NR: He said (that) he had been living in a small flat.
Modálne slovesá zmeníme takto:
can – could
could – could
ought to – ought to
should – should
may – might
might – might
must – must/had to
needn’t – didn’t have to/needn’t
used to – used to
have to – had to
had to – had to/had had to
will – would
would – would
Zámená, príslovky a časové výrazy takto:
Priama reč
Nepriama reč
I/me/my
he, she/him, her/his, her
you/your
I, we/me, us/my, our
we/us/our
they/them/their
this/these
that/those
here
there
now
then, immediately
today
that day
tonight
that night
tomorrow
the next/following day
yesterday
the day before/the previous day
ago
before
this morning
that morning
last night
the night before/the previous night
next week
the next/following week
Ďalšie pravidlá na tvorbu nepriamej reči:
Slovíčko that môžeš z vety vypustiť.
He said (that) he lived in a small house.
V angličtine sa používajú slovesá say a tell, ktoré majú rôzne použitie. Say používame vtedy, keď niekto niečo povedal, ale nezáleží na tom, že komu to povedal.
Say something: He said (that) he wanted to be an astronaut.
Tell používame vtedy ak záleží na tom, komu to bolo povedané a tú osobu zahrnieme do vety.
Tell somebody something
He told me (that) he wanted to be an astronaut.
Samozrejme v nepriamej reči môžeme používať aj iné slovesá, nielen say a tell, napríklad často sa používajú slovesá: advise (radiť), ask (prosiť, pýtať sa), order (prikázať), persuade/convince (presvedčiť), remind (pripomenúť), forbid (zakázať) alebo warn (varovať). Za nimi príde infinitív s „to“:
The teacher told Jane to stand up. (kladná veta) Učiteľ povedal Jane, aby sa postavila.
I advised her not to marry. (záporná veta) Radil som jej, aby sa nevydala.
Pozor na zmenu zámen a prísloviek podľa osoby:
Kamoš o tebe: „I will help him.“ Niekto ti to povie neskôr: He told me (that) he would help you.
„I love these DVDs.“ She said (that) she loved those DVDs.
Sú výnimky, keď nedochádza k zmene slovesnému času, napríklad keď nejaké tvrdenie je všeobecne pravdivé, je to nejaký fakt alebo zvyk.
The Orava flows into the Váh. He said that the Orava flows into the Váh.
Alebo ak sloveso uvádzajúce nepriamu reč nie je v minulom/predminulom čase.
We are tired. They say that they are tired. (keď sa používa nepriama reč iba preto, lebo napríklad niekto niečo ibe nepočul v súčasnosti. Nepočula som, že oni hovoria, že sú unavení, tak niekto to zopakuje po nich. – say je v prítomnom čase
We haven’t seen her yet. They will tell you that they haven’t seen her yet. (tell je v budúcom čase)
If I see him, I will let you know. She has told me she will let me know if he sees him. (tell je v predprítomnom čase)
Slovesá say a tell dávame do prítomného času, ak reprodukujeme niečo, čo niekto povedal nedávno a obsah nepriamej reči je stále aktuálny:
I’m seeing you at 6. He says he’s seeing me at 6.
Dá sa používať aj väzba „It says (here) that…“ (niečo je niekde napísané):
It says here in the paper that the prices will increase. (informáciu necháme v tom čase v akom bola napísaná)
Nepriamu reč môžeme reprodukovať aj infinitívom po slovesách advise (radiť), agree (súhlasiť), offer (ponúknuť), promise (sľúbiť) alebo remind (pripomenúť).
If I were you, I wouldn’t go there. She advised me not to go there.
Nepriamu reč môžeme reprodukovať aj gerundiom po slovesách admit (priznať si), apologise for (ospravedlniť sa za niečo), deny (poprieť) alebo suggest (navrhovať).
Let’s get out of here. Ken suggested getting out of there.
Nemusíme vždy previesť všetko z priamej do nepriamej reči, dôležité je zachovať pôvodný význam 😊
V angličtine rozlišujeme tzv. spočítateľné a nespočítateľné podstatné mená.
Spočítateľné podstatné mená sú také podstatné mená, ktoré môžeme používať aj v jednotnom, aj v množnom čísle.
Na tom, ako vytvárame to množné číslo nezáleží, takže spočítateľnými podstatnými menami sú aj tie slová, ktoré majú pravidelné množné číslo (koncovka -s), aj tie slová, ktoré majú nepravidelné množné číslo (napríklad: man = muž, men = muži).
Spočítateľné podstatné mená v jednotnom čísle používame s neurčitým členom a/an alebo s určitým členom the. Spočítateľné podstatné mená v množnom čísle používame iba s určitým členom the.
a chair, an apple (jednotné číslo, spočítateľné podstatné meno)
the chair, the apple (j. č., spočítateľné podst. meno)
the chairs, the apples (množné číslo, spočítateľné podst. meno, pravidelné množné číslo)
a man (jednotné číslo, spočítateľné podstatné meno)
the man (jednotné číslo, spočítateľné podstatné meno)
the men (množné číslo, spočítateľné podstatné meno, nepravidelné množné číslo)
Nespočítateľné podstatné mená
Nespočítateľné podstatné mená sú také podstatné mená, ktoré používame iba v jednotnom čísle. Patria sem napríklad názvy tekutín, niektoré potraviny alebo všeobecné pojmy.
Tekutiny: tea (čaj), water (voda), coffee (káva), milk (mlieko)
Nespočítateľné podstatné mená nespájame s neurčitým členom (!), iba s určitým členom.
The tea is cold. (Čaj je studený.) I would like some water. (Prosím si vodu.)
Keď nespočítateľné podstatné mená chceme “rátať”, tak rátame to, v čom sa nachádzajú alebo koľko ich máme.
a cup of tea = šálka čaju – neurčitý člen patrí k podstatnému menu cup
two cups of tea = 2 šálky čaju – koncovku množného čísla -s dáme k podstatnému menu cup
5 litres of milk = 5 litrov mlieka
Niektoré podstatné mená môžu byť naraz spočítateľné, aj nespočítateľné, ale v spočítateľnej alebo nespočítateľnej podobe majú iný význam. Napr. I have much free time. = Mám veľa voľného času. – V tejto vete “time” je nespočítateľné podstatné meno.; How many times do you go to the gym? = Koľkokrát ideš do fitka? – V tejto vete “times” je spočítateľné podstatné meno, ktoré znamená “-krát”.
Minulý čas jednoduchý vyjadruje ukončený minulý dej, ktorý v porovnaní s minulým časom priebehovým mohol byť kratší. Minulý čas priebehový vyjadruje ukončený minulý dej, ktorý v porovnaní s minulým časom jednoduchým mohol byť dlhší.
Past Simple (finished action in the past; it could be a shorter action interrupting a longer one)
Past Continuous (a longer action in the past; it could be interrupted by a shorter one)
Past Perfect Continuous (predminulý čas priebehový)
Pokiaľ ide o minulý čas jednoduchý, rozlišujeme pravidelné a nepravidelné slovesá. Pravidelné slovesá dostanú koncovku -ed, kým nepravidelné slovesá sa učíme z rôznych zoznamov.
Takto vyzerá tabuľka, z ktorej sa učíme nepravidelné slovesá:
1. stĺpček je tvar v prítomnom čase – neurčitok slovesa, 2. stĺpček je tvar v minulom čase; 3. stĺpček je tzv. minulé príčastie, ktoré sa používa v perfektových časoch (Present Perfect Simple – predprítomný jednoduchý, Past Perfect Simple – predminulý jednoduchý, Future Perfect Simple – predbudúci jednoduchý), alebo pri vytváraní trpného rodu (Passive Voice).
Pozrime sa na príklad nepravidelného a pravidelného slovesa.
“Go” je nepravidelné sloveso.
+ I went to the cinema yesterday. = Išiel som včera do kina.
– I didn‘tgo to the cinema yesterday. = Nešiel som včera do kina.
? Did I go to the cinema yesterday? Yes, I did. No, I didn‘t. = Išiel som včera do kina? Áno. Nie.
Z uvedeného vyplýva, že v prípade kladnej (+) vety uvedieme druhý tvar nepravidelného slovesa (1. go, 2. went, 3. gone).
Zápornú vetu (-) vytvoríme za použitia pomocného slovesa did not (didn‘t) a základného tvaru plnovýznamového slovesa.
Otázka (?) typu áno/nie začína pomocným slovesom did, po ktorom nasleduje osoba vo vete (osobné zámeno alebo vlastné meno) a základný tvar plnovýznamového slovesa.
“Visit” je pravidelné sloveso, takže v minulom čase dostane koncovku -ed.
+ He visited his grandma yesterday. = Navštívil včera svoju starú mamu.
– He didn‘tvisit his grandma yesterday. = Včera nenavštívil svoju starú mamu.
? Did he visit his grandma yesterday? = Navštívil včera svoju starú mamu?
Yes, he did. No, he didn‘t. = Áno. Nie.
Z uvedeného vyplýva, že v prípade kladnej (+) vety uvedieme pravidelné sloveso s koncovkou -ed (visited).
Zápornú vetu (-) vytvoríme za použitia pomocného slovesa did not (didn‘t) a základného tvaru plnovýznamového slovesa.
Otázka (?) typu áno/nie začína pomocným slovesom did, po ktorom nasleduje osoba vo vete (osobné zámeno alebo vlastné meno) a základný tvar plnovýznamového slovesa.
Poznámka: Sloveso byť (be) je nepravidelné sloveso, ale tak ako to bolo v prípade prítomného času jednoduchého (Present Simple) a prítomného času priebehového (Present Continuous), keď je vo vete sloveso byť, nepoužívame pomocné sloveso – v prítomnom čase does alebo do, v minulom čase did.
I am at home. I’m not at home. I don‘t be at home.
Are you at home? Do you be at home?
He is at home. He isn’t at home. He doesn‘t be at home.
Is he at home? Does he be at home?
I was at home. I wasn’t at home. I didn’t be at home.
Were you at home? Did you be at home?
He was at home. He wasn’t at home. He didn’t be at home.
Otázky v minulom čase môžeme deliť podľa toho, či ide o otázku typu áno/nie alebo doplňujúcu otázku. Doplňujúce otázky sa v angličtine nazývajú wh-questions, pretože opytovacie zámená začínajú kombináciou písmen wh-, napr. when (kedy), where (kde), what (čo), who (kto), why (prečo), which (ktorý, ktorá, ktoré) alebo whose (čí, čia, čie).
Pozrime sa na to, ako vytvárame otázky typu áno/nie a doplňujúce otázky, keď je vo vete:
a) sloveso byť
b) pravidelné sloveso
c) nepravidelné sloveso
Otázky v minulom čase jednoduchom
a) veta so slovesom byť (opisuje, kde sme boli alebo ako sme sa cítili):
I was at the cinema yesterday.
? áno/nie: Were you at the cinema yesterday?
doplňujúca ?: Where were you yesterday?
Ak máme vo vete sloveso byť (was, were) a vytvárame otázky, tak „otáčame“ slovosled vo vete. V prípade otázky typu áno/nie na prvom mieste stojí sloveso byť a potom slovo vyjadrujúce osobu. V prípade doplňujúcej otázky, na prvom mieste stojí opytovacie zámeno, na druhom sloveso byť a na treťom slovo vyjadrujúce osobu – v týchto príkladových vetách konkrétne osobné zámeno.
+ veta: I was (1. slovo vyjadrujúce osobu, 2. sloveso byť)
? áno/nie: Were you (1. sloveso byť, 2. slovo vyjadrujúce osobu)
doplňujúca ?: Where were you (1. opytovacie zámeno, 2. sloveso byť, 3. slovo vyjadrujúce osobu)
b) veta s pravidelným slovesom:
I worked from 9 to 5 yesterday.
? áno/nie: Did you work from 9 to 5 yesterday?
doplňujúca ?: How long did you work yesterday?
Ak máme vo vete pravidelné sloveso (napr. work) a vytvárame otázky, tak používame pomocné sloveso „did“. V prípade otázky typu áno/nie na prvom mieste stojí pomocné sloveso did, na druhom mieste slovo vyjadrujúce osobu a na treťom mieste to pravidelné sloveso. V prípade doplňujúcej otázky, na prvom mieste stojí opytovacie zámeno, na druhom pomocné sloveso did, na treťom slovo vyjadrujúce osobu a na štvrtom to pravidelné sloveso.
+ veta: I worked (1. slovo vyjadrujúce osobu, 2. pravidelné sloveso)
? typu áno/nie: Did you work (1. pomocné sloveso did, 2. slovo vyjadrujúce osobu, 3. pravidelné sloveso)
doplňujúca ?: How long did you work (1. opytovacie zámeno – teraz „how long“ spolu, 2. pomocné sloveso did, 3. slovo vyjadrujúce osobu, 4. pravidelné sloveso)
c) veta s nepravidelným slovesom:
I bought a cup of coffee yesterday.
? áno/nie: Did you buy a cup of coffee yesterday?
doplňujúca ?: How much coffee did you buy yesterday?
Ak máme vo vete nepravidelné sloveso (napr. buy) a vytvárame otázky, tak tiež používame pomocné sloveso „did“. V prípade otázky typu áno/nie na prvom mieste stojí pomocné sloveso did, na druhom mieste slovo vyjadrujúce osobu a na treťom mieste to nepravidelné sloveso v základnom tvare (takže buy a nie bought!!!). V prípade doplňujúcej otázky na prvom mieste stojí opytovacie zámeno, na druhom pomocné sloveso did, na treťom slovo vyjadrujúce osobu a na štvrtom to nepravidelné sloveso v základnom tvare.
+ veta: I bought (1. slovo vyjadrujúce osobu, 2. nepravidelné sloveso)
? typu áno/nie: Did you buy (1. pomocné sloveso did, 2. slovo vyjadrujúce osobu, 3. nepravidelné sloveso v základnom tvare)
doplňujúca ?: How much coffee did you buy (1. opytovacie zámeno – teraz „how much coffee“, 2. pomocné sloveso did, 3. slovo vyjadrujúce osobu, 4. nepravidelné sloveso v základnom tvare)
